Na úvod dodám, že toto je návrh principiálnej/filozofickej kostry. Budú potrebné zrejme stovky konkrétnych opatrení pre konkrétne situácie. Zároveň platí, že ak by sme mali nekonečné zdroje, ideálne by bolo pomôcť všetkým. No neobmedzené zdroje nemáme. Ak nejakým šťastím zoženieme dosť prostriedkov,  kľudne pomôžme aj tým, ktorí si to možno zaslúžia menej. Prvý balík pomoci musí prísť rýchlo. 

V prvom rade potrebujeme rozbehnúť služby. Slováci si potrebujú poskytovať služby (a navzájom si platiť) navzájom a živnostníci potrebujú zarábať – toto by malo byť „odkaranténované“ ako prvé. Im by mala smerovať prioritná pomoc, podpora a povolenie podnikať. Väčšine bude musieť byť poskytnutá finančná pomoc, pretože o ich služby zo začiatku nebude záujem. Z fleku ma napadli napríklad tréneri, fyzio, maséry, kozmetičky… ale i reštauračné zariadenia ( tie majú možnosť robiť aspoň rozvoz).

Čo sa týka veľkých podnikov, je jasné, že potrebujú finančnú pomoc. Táto pomoc by mala byť smerovaná k tomu, aby ľudia určite dostali mzdy. Musí sa zabrániť tomu, aby ostali bez príjmu. Zodpovednosť za mzdy môže prevziať vláda a prehnať nejakým koeficentom. Napríklad 75-85%. Ak by firma mala objednávky len na tretinu kapacity, tak by do práce chodila tretina ľudí, alebo na tretinový čas a mali by povinnosť ísť do práce. (záleži od druhu podniku, ako sa kde dá).

Nesmieme byť naivní. Mnoho z podnikov nebude mať pravdepodobne pre koho vyrábať, lebo nie sú a nebudú objednávky. Záleží viac čo sa udeje vo svete, ako na nás. Z tohoto dôvodu potrebujeme rozbiehať ekonomiku podľa dopytu. Kto má čo robiť, nech ide do práce. Keď bude práce na polovičný úväzok, tak tam bude kratšie. Mzdu však bude dostávať za celý deň (prehnanú cez koeficient).

Firmy, ktorým hrozí dlhodobejšie vypnutie, potrebujú podporu aby „neumreli“ a hlavne, aby nemuseli prepúšťať. Mali by sme v čase vyhodnocovať, či ich má zmysel udržiavať a či sa javí môžnosť/nádej, že budú mať objednávky.

Zastávam (zatiaľ) radikálny názor, že cestovné kancelárie, predajcovia leteniek a zájazdov by sa zachraňovať nemali. Ak áno, mali by preukázať, že významnú časť ich tržieb je tvorená lokálnym trhom (pobyty na Slovensku). Cestovný ruch sa tento rok určite neobnoví . Čiastočne sa obnoví až budúci rok a z väčšej miery prevažne lokálny (budú preferované lokálne dovolenky, prípadne oveľa kratšie pobyty v zahraničí) . Na úrovni cestovných kancelárií je nízka bariera vstupu. Takže keď aj teraz väčšina cestoviek skrachuje, tak sa rýchlo nájdu podnikavci, ktorí miesto rýchlo zaplnia, alebo ho zaplnia tí, ktorí prežijú – to je vlastne fér.

Voči cestovným kanceláriám a čiastočne i hotelom je miera zavinenia škody štátom najnižšia. Na vine je vírus. Dopyt po cestovaní by klesol tak či tak, ak by tu začali ľudia umierať na ulici a štát by neprijal opatrenia. Iné štáty prestali prijímať turistov, takže by sa vycestovať tak či tak nedalo.. Len by sa tento segment vypol o mesiac až dva neskôr. Zároveň je tu veľká miera neistoty, kedy sa dopyt obnoví. Platí, že štát môže i tu prevziať podporovať zamestnancov, ktorí prídu o prácu. Nemal by však dotovať podnikanie, ktoré defacto na (možno dlhú) chvíľu prestalo existovať. Čo sa týka hotelov a spoločností, ktoré prevádzkujú rekreačné zariadenia. Ak majú tieto spoločnosti úvery, treba tlačiť na subjekty, ktoré tieto úvery poskytli, aby boli udelené „úverové prázdniny“. Nemám pocit, že by banky chceli skončiť s portfóliom hotelov…

Veľký bolehlav sú automobilky. Obnoví sa dopyt po autách? Ak im pomôžeme, tak to bude stáť obrovské peniaze a možno krachnú aj tak :/. Tu si preto myslím, že by štát mal na seba zobrať plnú zodpovednosť len za náklady na zamestnancov. Limitované by malo byť preplácanie platov manažérskych pozícií. Tieto automobilky majú vždy autá na sklade. Škoda by im vznikla, len ak preukážu, že sklady majú prázdne a zastavenie výroby im zobralo tržby. Veľmi by ma prekvapilo, ak by mali prázdne sklady mali.

Ak automobilky podniky zavrú, nebude to preto, že sme neprevzali ich straty v plnej miere. Bude to preto, že nie je dopyt. Posledné, čo by teraz automobilky chceli je spustiť výstavbu fabriky niekde v Rumunsku, alebo Srbsku. Toto nebude o mzdách zamestnancov ako predtým (tam slováci teraz kľudne nároky znížia), pri ktorých nás strašili že opustia Slovensko kvôli drahej pracovnej sile. Toto je o investiciách, ktoré si nebudú môcť dovoliť (a nezoženú tak easy financovanie). Nesmieme sa preto nechať vydierať, že sa zbalia a postavia si fabriku inde. Mali by sme však v primeranej miere pomôcť ich záchrániť, keď už sme Slovensku nasadili takéto putá. Je to dedičstvo, za ktoré si môžeme my.

Samozrejme, závislosť na automobilkách je pre Slovensko totálna katastrofa. Ale momentálne skutočne nevieme, či ich vôbec peniaze vedia zachrániť a či by tie peniaze nepomohli oveľa viac iným podnikom, kde sa dá dopyt lepšie predikovať. Myslím si, že Slovensko bude ovplyvniť ich krach len veľmi málo…

Generálne si myslím, že by štát mal prevziať hlavne zodpovednosť za mzdy a platiť namiesto firiem, ktoré sa dostali do problémov. To by mal urobiť čo najskôr. Následne, by sa mal hľadať kľúč a mali by prebiehať individuálne jednania s najväčšími zamestnávateľmi, čo ďalej. Podpora by sa mala poskytovať všade tam, kde je nádej na obnovu produkcie/činnosti a úplne zrušiť tam, kde nádej nie je.

Prevádzky, ktoré štát nariadil preventívne zatvoriť, alebo živnostníkom zakázal danú činnosť vykonávať, by mali byť odškodnené a mala by im byť poskytnutá podpora. Rozbeh bude vo väčšine pomalý a nezvládnu to bez pomoci.

Na zváženie je zavedenie „stand by“ modu. To je mód, počas ktorého by mzdy hradil štát a zamestnanci by boli technicky stále zamestnaní vo firme. Nedostali by výpoveď.
Do práce by chodili podľa potreby podniku.  Cieľom by bolo, aby firma prežila a do práce by sa vrátili postupne v ideálnom prípade všetci. Tento stand by mód mal časový rámec a podľa toho, ako sa firme darí rozbehnúť ekonomickú činnosť, by bol predlžovaný, alebo skrátený.